Kedysi som sa zasmial nad vtipom o tom, ako istá rehoľná sestra chcela spovedať ľudí. Niekoľko rokov žiadala o povolenie vykonávať sviatosť zmierenia. Naveľa jej kňaž povedal, že otec biskup s tým súhlasí, ale že sa to môže uskutočniť len vtedy, že najprv vyspovedá práve tohoto kňaza. Ona s tým súhlasila. V spovedi jej duchovný otec povedal, že ho veľmi trápi jedna vec a to tá, že už niekoľko rokov sa hrá na to, že bol vysvätený za kňaza. V tom sestra očervenela v tvári, vybehla zo spovedelnice, utekala medzi ostatné sestry a rozkričala sa, že ich kňaz ich všetky vodí za nos. Výsledok bol ten, že sestra skúšku nezložila.
V podobnej situácii sa ocitol aj istý človek, ktorý sa rozhodol. Mal na to právo. Sľúbil však poslušnosť voči autorite. Tá mu povedala, že má skončiť vo svojej funkcii a nemá sa k tomu vyjadrovať. No tento človek nevydržal a pri prvej príležitosti sa rozhodol o tomto podľa neho nespravodlivom rozhodnutí prehovoriť pred mnohými ľuďmi.
O niekoľko rokov neskôr sa podobná vec udiala medzi istými ľuďmi a ich autoritou. Aj oni chceli prilákať mnohých na celebritu. Ale ich nadriadený im povedal, že to nemôžu urobiť. A títo ľudia to prijali.
Dnes si kladiem otázku, ako som na tom ja. Pre čo sa rozhodnem?