Neviem, či o tom viete. Ale tento blog má byť koncom dnešnej trilógie. Práve som si sadol totiž do vlaku a idem domov.
Cítim sa ako istý muž, ktorý mal sen. V ňom sa ocitol na smrteľnej posteli. Teraz, keď zomieral, dostal možnosť od anjela vidieť buď peklo alebo nebo. Muž si povedal, že nebo bude isto nádherné a muž veril, že v ňom strávi večnosť. Preto sa rozhodol, že chce vidieť peklo. Anjel mu to umožnil. Muž, ktorý bol inak praktizujúci kresťan, bol prekvapený, keď namiesto nešťastia, ktoré v pekle očakával, tam videl úžasný život, krásnych ľudí, ktorí sa usmievali od ucha k uchu. V tom očarení muž vykríkol, že už nechce do neba. A ocitol sa tam, kde je plač a škrípanie zubami. Muž ostal zarazený, keď v tom počul, ako jeho anjel strážny mu z diaľky smutným hlasom hovorí: "To, čo si videl, bol premyslený marketingový ťah diabla."
Je naozaj zvláštne, ak si človek uvedomí, že práve dnes je jeho posledný deň. Neviem, čo sa v takýto deň zvykne vôbec robiť. Nemám s tým skúsenosť. Predpokladám, že ani mnohí z vás, ktorí ste zablúdili sem a čítate tieto riadky.
Istá legenda však hovorí, že takúto otázku o konci života dostal jeden starý mních, ktorý práve v záhrade okopával zeleninu. Keď sa ho teda spýtali, čo by robil, keby vedel, že toto je jeho posledná hodina, tak s úsmevom odpovedal, že na tejto hriadke by si dal obzvlášť záležať."
Nie som mních a je, myslím si, nemožné predstaviť si, že by som ním bol. Odpovedať však na výzvu zomierania chaosom, nie je podľa mňa správne.
Prečo píšem o smrti? No preto, lebo chcem žiť. Ktosi múdry povedal, že len pravda nás oslobodí. A k tomu, aby sme ju spoznali, je potrebne dozrieť.
Známy je aj citát o tom, aby ten kto je bez hriechu, prvý hodil kameňom. Teda všetci sme hriešni a nikto sa nemôže tváriť, že jeho sa to netýka.
My ľudia však oproti anjelom máme neskutočnú výhodu. Môžeme vždy vstať. Pre mnohých kresťanov je prostriedkom, ktorý slúži k povstaniu z hriechu, sviatosť zmierenia. Ale tu je aj problém. Pokiaľ sa nestotožníme s tým, že kňaz je druhy Kristus, nikdy sa dobre nevyspovedáme. Predsa, prečo by sme sa nejakému mužovi oblečenom prevažne v čiernom plášti s nejakým šálom okolo krku, mali vyznávať z našich slabosti.
Myslieť si však, že si pomôžeme samy, hraničí s pýchou a je to nerozumnosť, ktorá sa nevypláca. Vedeli by rozprávať všetci tí, ktorí nakoniec podľahli marketingu diabla.
No vráťme sa ešte k mužovi v čiernom. Sú totiž aj takí ľudia, ktorí sú častejšie v spovedelnici, ako v krčme, čí kdesi v prírode. O týchto ľuďoch si zasa mnohí myslia, že to už musia byť svätci. Omyl. Práve títo ľudia si možno najviac uvedomujú, že nemôžu len tak okopávať záhradku.
Ale sú ešte aj takí ľudia, ktorí idú za už našim známym mužom v čiernom len dvakrát za rok. Idú asi na tú svoju záhradku povytrhávať burinu, ale zem je veľmi tvrdá na to, aby sa dala opracovať.
No a práve aj kvôli tomu, tu muži v čiernom sú. Vlastne ani nie oni, ale Kristus, ktorý je v nich. Tak neodhadzujme šancu!
Mať strach pred smrťou nie je dobré. Vlastne mať strach pred čímkoľvek je znamením toho, že nedôverujeme. Veci sa totiž nedejú, než sa stanú.
Táto trilógia vznikla len vďaka tomu, že som dnes nachádzal si čas v jednotlivých momentoch. Čas? Ten vlastne tiež neexistuje. Ale o tom nabudúce, pretože už vystupujem z vlaku..
