Ja, Viliam, som bol hrdý na to, že sa to podarilo. Začal som si plniť svoj sen. Vedel som, že som ešte len na začiatku dlhej cesty. Vykročil som však na ňu. Neobzeral som sa a už ani nemôžem. Rátal som s piatimi zástavkami pri Africkom pobreží. To kvôli doplneniu zásob, ktoré mali vystačiť vždy, čosi cez jeden mesiac. V tom ma striaslo. Uvedomil som si, že... Nie, všetko je v najlepšom poriadku.
Hneď večer odslúžil Milan na mori prvú omšu. Po mesiaci našej plavby sme opustili Stredozemné more. Ďalšie štyri mesiace sme sa plavili cez Atlantický oceán. Preplávali sme cez Veddellovo more. Zakotvili sme pri Larsenovom pobrežnom ľade.
XXXI. VIII. MCMXXXIX sme vkročili opäť na pevninu. Bola to na Antarktickom polostrove. Urobili sme si malú prechádzku. No dlho sme sa neprechádzali, pretože sa strhla snehová búrka. Vošli sme teda znova na loď a čakali. Celých päť dní, kým sa umúdrilo počasie. Za ten čas, sme si znova prebehli všetky naše plány. A dohodli sme sa, kto, s kým, kedy a čo bude mať na starosti počas nášho trojmesačného pobytu na Antarktíde.
1. septembra 1939 Hitler dosiahol svoje. Napokon sa to teda stalo. Nemecko zaútočilo na Poľsko. Nová Hitlerova stratégia nazývaná Blitzkrieg, čiže blesková vojna, ktorá môže trvať aj niekoľko rokov, fungovala vynikajúco. Behom dvoch mesiacov bolo Poľsko porazené. Pravdaže ešte predtým 4. septembra vyhlásilo Francúzsko a Veľká Británia vojnu Nemecku. USA a ZSSR zostávali neutrálne.
V. IX.MCMXXXIX sa konečne počasie umúdrilo. Pohľad, ktorý sa nám naskytol, bol trochu zarážajúci. Síce sneh už kde tu pokrýval zem len malilinkou vrstvou snehu, ale všade bolo pusto. Pamätám si slová, ktoré mi vravela Gertrúda: „Keby som nebola tak ďaleko od domova, istotne by som sa vrátila,“ zarazila sa však a potom dodala, „viem však, že táto cesta je snom mnohých z nás. Chcem, aby sa tu všetci cítili dobre a ani nemôžem utiecť, lebo to nesmie urobiť žiadny z nás.“
Bolo potrebné rozložiť si stany. Po malej porade sme ich rozložili na západnej strane polostrova. Celá naša posádka chcela spať na pevnine. Veď po takmer šiestich mesiacoch to bola konečne ďalšia zmena.
Ani sme si to neuvedomili a bola tu noc. Noc plná svetla. Noc v polárnom dni. Všetci sme boli unavení. Išli sme si ľahnúť. Všetci. Až na Annu, Jamesa a Heike, ktorí boli v pohotovosti. Najprv všetci traja sa vrátili na palubu lode. Išli do jedálne. Vytiahli zo skrine nejakú pálenku, ktorú si naliali do pohárikov. Sadli si k stolu a začali piť. Po chvíli James a Heike odišli von s tým, že sa idú poprechádzať Anna ostala na lodi sama.
V tom si Anna uvedomila, ako je tu zrazu pusto. Tu, v jedálni, kde sa cez deň nachádzalo vždy aspoň pätnásť ľudí, je zrazu úplne sama. Ba čo viac. Na tejto veľkej lodi je úplne sama. Počula ako sa vietor opiera o plachty na lodi. Nevedela sa ubrániť pocitu dojatia.
James a Heike teda odišli na malú obchôdzku. Po desiatich minútach chôdze James zastal. Spozornel. Pod snehom bolo čosi. Malo to krásnu zelenú farbu. Zohol sa. Začal hrabať v snehu. Na jeho veľké prekvapenie tam bol výhonok rastlinky. Pomaly a rozvážne ju vytiahol. Rozmýšľal, čo by to mohlo byť zač. Na mach, ani na lišajník sa to nepodobalo. Dal to do malej krabičky. Chcel aby to preskúmali v ich malom laboratóriu. James si myslel, že vie o Antarktíde takmer všetko. A teraz toto. Sám seba sa pýtal, čo všetko na Antarktíde rastie. Kde sú živočíchy, ktoré tu musia byť kvôli rovnováhe v prírode. Vedel len o tučniakoch a tuleňoch. No tie sa nevzďaľujú tak ďaleko od brehu. Ešte raz sa pozrel na Heike a potom pomaly vykročili k lodi.
Po ich návrate urobili malý poplach. Zobudili nás. Vypočuli sme ich. Položili sme si otázky, na ktoré sme hľadali odpovede, niektoré z nich sme čiastočne zodpovedali už teraz. James. Anna a Heike si išli potom oddýchnuť. My ostatní sme vyrazili na jeden z ďalších prieskumov. Snažili sme sa zmapovať územie Antarktídy. Viem neboli sme prví, ale navrávali sme si, že musíme zistiť, či mapy sú pravdivé.
Po našom návrate sa naši chemici Mária a Lukáš, za asistencie Štefana, Jamesa a Juraja, pozreli pozorne na rastlinku v našom laboratóriu.
Prišla ďalšia noc. Nikomu sa však nechcelo si ísť oddýchnuť. Preto som to musel rozhodnúť ja: „V nasledujúcich dňoch nás čakajú zložité úlohy. Preto si musíme oddýchnuť, dnes budú bdieť najmladší. Lukáš, Štefan a Ján.“ Štefan zostal na lodi. Ján a Lukáš išli na obchôdzku.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/381872/zem-na-antarktide-vi.html.