Zem na Antarktíde XVI.

Autor: Martin Šterbák | 4.6.2015 o 6:19 | (upravené 8.6.2015 o 16:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

Pre správnu chronológiu príbehu, začni čítať od začiatku: http://sterbak.blog.sme.sk/c/381700/zem-na-antarktide-i.html.

Preberám sa. Neviem ako dlho som spal, ale až teraz si uvedomujem, že mám toho strašne veľa. A tak mimovoľne padám na kolená. Začínam chváliť Pána a ďakovať mu. Chválim Ho za život, za tých úžasných ľudí, ktorých som mal možnosť stretnúť. Za Gertrúdu. Chválim ho aj  za túto izbietku. Som Mu vďačný aj za neznámeho muža, ktorý mi priniesol jesť. Prosím Pána za to, aby som zvládol všetko, čo ma ešte čaká. No najmä, aby mi dal silu. Prvý raz ho prosím za to, aby Gertrúda sa stala mojou ženou...

Ach! Gertrúda! Ale čo  Hans? Kde je zbytok posádky? Nemôžem tu už dlho ostať. Veď som povedal Hansovi, že do dvadsiatich štyroch hodín budem naspäť. No ja tu zatiaľ spím. A vôbec, kde sú Heike, Natalie, Peter a James? Musím ich nájsť! No predtým ešte chcem ísť ku schodom. Chcem vedieť kam vedú.

Prudko som sa postavil. Zacítil som síce bolesť v nohe, ale zodpovednosť za iných, či skôr moja zvedavosť, ma nútia ísť. Idem najprv pomaly. Potom zrýchľujem. Cesta sa mi zdá nekonečná. Tento krát nepočujem nič. Už som pri schodoch. Idem hore. Hoci sa snažím ísť opatrne, skôr zisťujem, že po nich bežím. Je to zvláštne, ale bolesť v nohe už necítim. Adrenalín urobil svoje. Tieto postupne naukladané kamene na seba sa začínajú zatáčať. Ešte pár krokov a budem hore.

To je nádhera. Ocitám sa v slnkom prežiarenej miestnosti. Je dosť vysoká. Odhadujem tak 4 metre. Do výšky asi dvoch metrov je kamenná stena a potom už ľadová. Nado mnou je nádherná kupola z ľadu. Neviem, ako vznikla, ale to teraz nie je vôbec podstatné. Moje oči, ktoré boli doteraz upriamené skôr na nádhernú klenbu, začínajú sa kĺzať po ľadovej stene nadol.  Detailne skúmam pravú stranu. Asi v polovici steny zbadám plameň. Vlastne koniec plameňa. ten vychádza zo zeme. Vyzerá to tak, ako keby sme bol na nejakej plynovej bombe. Na zemi som totiž zbadal, že ten oheň vychádza zo zeme.  Takýchto plamienkov je vedľa seba v odstupe možno pätnásť. V miestnosti je ich ešte niekoľko. Už začínam chápať odkiaľ tu majú oheň. Tento výjav pozorujem možno päť minút. Je  to nádherné. Rozhliadam sa po celej miestnosti. Vidím, že je dosť dlhá a široká. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď zisťujem, že tu, pod zemou v istej hĺbke, bez priameho slnečného svetla tu rastú...

Uprostred miestnosti vidím niečo podobné našej palme. No po krajoch vidím stromy. To čo je na nich sa podobá najviac na ihličie. A pod nimi sú jazierka v ktorých je množstvo rýb. A až v tomto okamihu som si uvedomil, že je tu nádherne teplo, teda oproti tomu, čo je vonku. Je tu možno až dvadsať stupňov. To asi vďaka tým malým plynovým horáčikom.

Pozerám sa na tú nádheru, keď vtom začujem čísi hlas.  Chvíľu mi trvá, kým rozoznám túto reč. Najviac sa mi podobá angličtine. „Poď ďalej. Neboj sa! Neublížim ti.“ Predo mnou, asi v strede miestnosti sedí pod veľkým stromom muž. V rukách drží otvorenú knihu. Prichádzam k nemu bližšie. Sedí na veľkom kameni, ktorý je obkolesený nejakými kríkmi. Ukazujúc na menší kameň mi povie, aby som si na neho sadol.

Som ako omámený, keď začína ku mne hovoriť: „Vitaj! Som najvyšší služobník týchto ľudí tu v podzemí. Dovoľ mi povedať, čo sa stalo. Našli sme ťa zakliesneného medzi konármi stromov v jame. Pravdepodobne si do nej spadol, keď si prišiel cez dieru do tejto ,jaskyni. Mal si však narazenú hlavu. No a je to už vyše tridsať ‘prebudení‘, čo si spal.“ Rozmýšľam nad tým, čo mi hovorí a zrazu mi to začína do seba zapadať. Keďže tu nepoznajú klasické striedanie dňa a nocí, používajú na to výraz ‘prebudenie’. Asi začínam chápať aj to, prečo som tu už nestretol nikoho zo svojich priateľov. „Mám pre teba niekoľko správ, ktoré sú v tomto denníku. Ale začnem od začiatku. Prečítam ti niečo a potom budem pokračovať, už len vo voľnom prerozprávaní príbehu.“

„Keď som bol malý, moja babka mi rozprávala legendu o tom, že kdesi za jazerom príšer, tam kde je večná zima, sú ľudia, ktorí žijú v miery. A ja som sa v roku 1107 rozhodol spolu s mojimi priateľmi, že tam pôjdeme. Už totiž nechcem žiť na svete, kde je nenávisť. Tam, kde vojny vznikajú skôr, ako stihnú zanikať. John Freeman“

 Som zarazený. Z histórie viem, že o tom, kto objavil prvý Antarktídu, sa sporia viacerí. Či to bol Hui Te-Rangiora, Francis Drake, James Cook alebo Bellinghausen.  No práve zisťujem, že ak je pravda to, čo mi bolo teraz prečítané, ľudia tu žili už skôr. A prvý bol niekto úplne iný. John Freeman. Teraz aj chápem prečo so mnou hovorí muž po anglicky.

 

Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382292/zem-na-antarktide-xvii.html.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?