Nádherne využitý deň. Strávený kratučkou celodennou prechádzkou po turistických chodníčkoch v malebnom prostredí Vysokých Tatier.
Vyrazili sme skoro ráno. Na autách. Aby sme stihli prejsť to, čo sme chceli. Cesta k bodu, z ktorého vyrazíme, trvá ani nie hodinku. Potom kráčame okolo niekoľkých hotelov, až prídeme k prvému rázcestiu, kde si upresníme to, ako bude naša cesta prebiehať.
Začneme žltou, nasledovať bude modrá, tak červená. Po dosiahnutí cieľa cesty, je potrebné sa ešte vrátiť. Žltá, zelená, modrá a opäť zelená.
Putovanie krajinou. Aké to môže byť nádherné. Vzrušujúce. Počas jednotlivých momentov sa dá precítiť aj to, ako odišli Židia z Egypte do Zasnúbenej zeme Kanaán. Do cieľa cesty došli z pôvodnej skupiny len dvaja. Jozue a Kaleb. Dokonca ani Mojžiš sa do krajiny, kam viedol celý Izraelský národ, nedostal.
Teraz však prechádzame žltou. Vstupujeme na modrú. Po niekoľkých metroch zastavujeme, aby sme mohli znova vniknúť do deja ľudí, ktorí hoci reptali proti Bohu, On im aj tak vždy preukazoval milosti a robil zázraky. Aj keď Izraeliti možno už zabudli na to, akou mocou ich Boh vyviedol z Egypta, keď boli smädní, Boh im dal vodu. Bola síce pôvodne horká, ale aj to Boh zmenil, aby sa dala piť. Ak pociťovali hlad, dostali prepelice i mannu.
Pokračujeme ďalej. Záružlie močiarne. Nebyť dcéry, tak ho asi ani neregistrujem. No teraz si dávam obzvlášť záležať. Dávam si načas. Som posledný, ale chcem si to vychutnať. Počujem žblnkot vodičky. Tichučko, no zreteľne. Cítim jemný vánok. Slabý, ale šteklivý.
Teraz začíname po modrej stúpať ďalej. Chodník začína byť strmejší. Je to však krásne. Ešteže ma čakajú. Takto sa môžeme dať dokopy. Dokonca mám trošku náskok. Tak idem prvý. Aspoň chvíľu. Neponáhľam sa však. Obzerám sa. Okolo mňa stromy. Zvláštne. Z jednej strany oholené.
Keďže kráčam pomaly, za chvíľku som opäť na chvoste. Posledný. Ideme stále vyššie. Okolo sú už len kríky. Predzvesť toho, že sa blíži koniec cesty po tejto modrej turistickej značke. Veľké Biele pleso. Nás sa cesta, ktorá ide po zelenej cestičke, netýka. My pôjdeme po červenej.
Skôr však, ako vyrazíme na ďalšiu cestu, započúvame sa do toho, aké bohatstvá skrývala zasnúbená zem. Dozvedáme sa však aj to, že skoro všetci vyzvedači mali strach a báli sa. Preto sa rozhodli zavádzať a nepovedať pravdu o krajine, do ktorej mali Izraeliti prísť. Vyzvedači svojimi rečami zviedli ľud. Len dvaja sa nebáli. No tých dvoch nik nepočúval. Preto Izraeliti museli štyridsať rokov putovať po púšti.
Začíname teraz schádzať červenou trasou. Blížime sa teda do cieľa našej cesty. Chodník sa pomaly zatáča doprava. Na ceste sú rôzne veľké kamene, ktoré je potrebné prekročiť alebo obísť. Na konci tohto červeného turistického chodníčka je Chata pri Zelenom plese. Tam oddychujeme. Čerpáme nové sily aj pre telo. Keďže je tu chata, teším sa na kávičku. Tá musí byť, keď je možnosť. A veru bola. Vynikajúca. Taká vysokohorská káva, Café Latte. Ale nielen tá. Treba si dať aj niečo pod zub. Odľahčiť batoh. Trošku sa poobzerať po okolí. Aha! Tadiaľto, po okolí pobehujú dve mačičky. Je tu aj biely pes.
Do Zasnúbenej zeme, do Kanaánu, teda priviedol Izraelitov Jozue. On dostal od Boha tú milosť, že ho Boh začal vyvyšovať nad Izraelitmi. Ako znamenie Jozue prešiel z Izraelitmi cez Jordán suchou nohou. Ľud prechádzal, kým Archa zmluvy, ktorú niesli leviti, bola uprostred.
Môžeme sa teda aj my vrátiť. Ideme po žltej. Je to taká príjemná prechádzka. Zostupujeme pomaly. Hrajem sa na japonského turistu. Fotografujem. Pomaly všetko. V dnešnej dobe, keď potrebujem mať len dostatok miesta na pamäťovej karte, nemusím robiť skoro žiadny výber. Fotím všetko zaradom.
Cestička po žltej sa končí. Teraz prechádzame zelenou, ktorá je trochu do kopca. Napájame sa na modrú. Aj táto časť cesty má svoje čaro. Iste. Bolo by to o inom, keby neboli okolité stromy, po veternej kalamite, popadané na zemi. Nemali by sme však potom taký nádherný výhľad na okolie. Postupne, keď si takto vykračujeme, musíme podliezť, či preskočiť spadnutý strom. Prídeme aj ku drevenej lavičke, cez ktorú musíme prejsť. A potom sa už blížime k predposlednej zastávke. Záverečná časť nášho celodenného výletu sa končí trošku neturisticky. Popri lanovke ideme po asfalte.
Ta, ale ideme. Tri farby turistických chodníčkov nás viedli. Žltá, modrá, zelená. Ba ešte jedna. Išli sme aj červenou.
