Človek musí byť v duchovnom živote drzí. Čo to znamená uveriť v Božiu lásku? Každý z nás si musí uvedomiť, že si zaslúži všetko, čo chce. Duch Svätý nám totiž chce zjaviť, že všetko, čo potrebujeme, máme na dosah.
Ale my ľudia sa zaoberáme svojimi hriechmi. Pritom Boh sa s nami nechce baviť o našich hriechoch. Jeho milosrdenstvo nás má viesť k radosti. V každom z nás je túžba po Bohu. Ale ako sa s ním máme rozprávať? Keď sa chceme naučiť modliť sa, rozprávať sa s Bohom, tak sa máme modliť. Človek sa môže ale aj zle modliť. Problémom modlitby je však to, že nedovolíme sa jej rozvinúť. My síce povieme svoje, trošku sa možno ešte stíšime, no potom rýchlo utekáme za niečím iným. Produktom modlitby je Duch Svätý. Ako spomínal aj bývalý svätý otec Benedikt XVI., Boh nič nemá. On proste je. Láska totiž nepozná hranice a prekračuje všetky obmedzenia.
Mnohí kresťania však trpia tzv. minimalizmom. Bojíme sa byť dokonalý, ako je dokonalý náš Nebeský Otec. Bojíme sa búchať do dverí. Aristoteles už dávno povedal, že život je umenie. Život je naučiteľný. Vedieť život je vedieť svoj krst. Chcieť všetko hneď a teraz. V tom, čo robíme vnímajme Boha, nechcime robiť veci bez neho.
Navzdory všetkému, na smrti je niečo smutné, pretože navždy opúšťame krásy tohto sveta. Každý človek sa však má počas svojho života tu na zemi niečo naučiť.
Každá modlitba má viesť k zjednoteniu. Bez slov. Svätý otec František povedal, že získavať neveriacich výlučne ku katolicizmu nie je správna cesta. Je potrebné, aby každý z nás jednotlivo hľadal cestu v pravde.
To čo je najhlbšie v človeku, je zjednocujúci Boh.
Nezáleží na tom, či sa cítime byť užitočný alebo nie, keď žijeme a pohybujeme sa od jednej nie veľmi príjemnej situácie k druhej. Myslím si, že dôležité je sa len pohybovať.