Možno ste sa už s tým stretli. No pre tých, ktorí to nepočuli, to skúsim zopakovať: 'Bol posledný deň v roku. Odsúdenca vedú na smrť. Ten si však veselo spieva. Kat nechápavo sa ho pýta, čo sa deje, že je taký veselý. „Viete,“ odpovedá odsúdenec, „ konečne budem na Silvestra poriadne sťatý.'
Zamysleli ste sa už niekedy nad jedinou jednoduchou rečníckou otázkou: ‘A čo potom?’ Priznám sa vám, že aj keď táto kratučká vetička nie je svojou skladbou vety príliš komplikovaná, v danej vete je sotva osem písmen, hoci sú tam tri slová, odpoveď na ňu nie je vôbec jednoduchá.
Ak sa spýtate detí, čo chcú v živote dosiahnuť, veľmi presne vám povedia, čím budú až vyrastú. Je však pravda, že táto ich odpoveď je ovplyvnená najmä okolím, v ktorom sa nachádzajú. A mnohí z dospelých majú skúsenosť s tým, že táto ich odpoveď sa často mení. Keď túto otázku dáte študentovi na strednej škole, tak tam sa stretávame už s konkrétnejšou odpoveďou. Na vysokej škole táto otázka má ešte svoj význam, pretože aj tam sa človek snaží stále nájsť to pravé miesto, hoci už má dosť jasné hranice, v ktorých sa daná odpoveď pohybuje. Pokúste sa však ísť niekam do zamestnania a položte ľuďom tú istú otázku. Inak, na mnohých pracovných pohovoroch sa stretnete s otázkou kde sa vidíte o 5, či 10 rokov.
Pokúsim sa konkretizovať teraz to, o čom píšem. Ak sa spýtate mladého ambiciózneho muža, čo chce dosiahnuť, môže vám odpovedať: „Chcem sa oženiť.“ Vy mu však položte otázku: „A čo potom?“ Tu vás môže mnoho ľudí odbiť, že čo vás do toho. Možno sa však nájde aj taký, ktorý bude s vami pokračovať v dialógu. Ďalej budem písať už len o takom človekovi, ktorý bude chcieť odpovedať na otázky. Takže takýto muž vám môže povedať: „Túžim mať dieťa. Azda dva, či tri. I viac.“ Fajn, ale vy dáte znova otázku: „A čo potom?“ Odpoveď by mohla byť: „Chcem byť úspešný v práci.“ No dobre, ale vaša otázka bude znova znieť: „A čo potom?“ „No najprv by som mohol začínať ako radový zamestnanec.“ „A potom?“ Potom by som chcel postúpiť v práci.“ „A potom?“ No možno vám odpovie: „Budem niekde v riadení firmy.“ Vy však nedáte pokoj: „A potom?“ Tu vám dány muž povie: „Budem riaditeľom.“ Vy sa len pousmejete: „A čo potom?“ Tu už sa asi nedá veľmi hľadať nejaká adekvátna odpoveď. Ale pokúsim sa: „Potom si založím inú firmu.“ Napriek týmto zdanlivo vyčerpávajúcim otázkam skúsite ešte raz: „A čo potom?“ Mladý ambiciózny muž už zničený vašimi otázkami odpvie: „Potom budem kozmonautom a poletím do vesmíru!“ A vy trváte na svojej otázke: „A čo potom?“
Trošku odbočím. Prechádzam do tykania. Takže, keď príde za mnou niekto, kto si o sebe myslí, že je nenahraditeľný, usmejem sa a poviem mu: „Vieš, kde je hŕba nenahraditeľných ľudí? Na cintoríne.“
Smrť. Ako sa spieva v jednej pesničke, je k žitiu potrebná. Smrť má naozaj svoje čaro. A vedieť dobre zomrieť, je umenie.
Takmer každý z nás má už skúsenosť so smrťou. Aj keď, nikto z nás, ktorý to čítame nemá skúsenosť s vlastnou smrťou. Život sa smrťou končí. Teda život tu na zemi. Smrť je realita. Aj keď možno niektorí z nás sa smrti nedožijú, ale to len v tom prípade, že by nastal koniec sveta. Inak zomrieme všetci. Vôbec nezáleží na tom, či si herec, lekár alebo si nezamestnaný, či si poslanec, predavač, robotník, učiteľ alebo máš nejaké iné povolanie. Buď si istý tým, že ak nenastane mimoriadna situácia, o ktorej som hovoril, stane sa to. Zomrieš!
Ale dovoľ mi otázku: „A čo potom?“