Prišlo ráno a Ján a Lukáš sa ešte nevrátili. Začal som sa obávať, čo sa im mohlo stať. Gertrúda ma však upokojila. Tak teda sme sa všetci v naraňajkovali a začali sme oboznamovať členov posádky, kto má čo urobiť.
Rozdelili sme sa na päť skupín. Každá mala šesť členov, keďže na lodi boli dva šesťmiestne stany. Na čele každej z nich stál jeden človek z vedenia. Snažíl som sa rozdeliť ľudí tak, aby každá zo vzniknutých skupiniek dokázala byť samostatná. Štyri skupiny boli určené pre prieskum a piata zabezpečovala servis lode:
skupina: Viliam, Heike, Peter, Natalie, James a Hans,
skupina: Anne, Štefan, Alojz, Jaromír, Ivan a Madelaine,
skupina: Gertrúda, Lukáš, Lucie, John, Vasil a Zuzana,
skupina: Jack, Ján, Mária, Juraj, Paul a Sergej,
skupina: Milan, George, Francois, Jíří, Lucia, Vladimír, Juraj a Miroslav.
Blížil sa obed a Ján a Lukáš stále neprišli. Mal som zlé tušenie, že sa im niečo stalo. Obed bol krátky. Nikto z nás ani neprehovoril. Vedeli sme, že musíme konať. Rozhodnutie bolo však na mne. Nevedel som, čo sa stalo a tak som teda rozhodol, že pôjdu dve skupiny. Prvá a štvrtá.
Zobrali sme so sebou teda dve sánky, pre prípad, že by bolo treba chlapcov preniesť. No aj tak sme dúfali, že ich nebude treba použiť. Asi po hodine cesty sme prišli pred malú skalu. Tam bol schúlený Ján. Skryl sa tam istotne pred zimou. Spal. Ale prečo tu bol sám bez Lukáša? To sme nevedeli, Natalie Jána ošetrila. Potom sme opatrne naložili Jána na sane a Paul s Máriou sa so vzácnym nákladom vracali späť na loď. My ostatní sme preskúmali okolie skaly a išli sme ďalej na juh. Keby bolo treba asi až na Južný pól. Kráčali sme teda ďalej. Sneh spieval pieseň pri každom našom kroku. A my, desiati ľudia, sme kráčali ďalej. V ústrety neprebádanej krajine. Prešli sme možno ďalší kilometer, keď sme zbadali v diaľke jaskyňu. Prišli sme k nej. Vošli sme dnu. Tam v kúte ležal on. Lukáš. Pery mal omrznuté a prsty na rukách tiež. V tvári sa mu zračil strach. „Prečo si nezobral len rukavice? Čoho sa bál?“ Pokúšame sa ho zobudiť. Neúspešne. Natalie sa Lukášovi snaží poskytnúť prvú pomoc. No ani to nepomohlo prebrať ho k vedomiu. Opatrne ho teda ukladáme na sane. Posielam štvrtú skupinu s Lukášom na loď. Ja, Heike, Peter, Natalie, James a Hans kráčame ďalej na juh. Po necelej hodinke prichádzame pred dlhú a hlbokú kotlinu. Musíme ju preskúmať, ale dnes už nie. Obloha sa totiž zatiahla a každú chvíľku mohla prísť snežná búrka. Vraciame sa teda späť na loď. Vietor sa práve prebral k životu a začína nám nepríjemne fúkať sneh do tváre. Snažíme sa si ch zakrývať. Darí sa nám to. Po piatich hodinách sa vraciame na loď. V iných častiach sveta, by už bola tma, ale tu nás sprevádzalo našťastie svetlo.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/381965/zem-na-antarktide-vii.html
