Krym sa odtrhol od Ukrajiny a zdanlivo sa nič nedeje. Zemeguľa sa otáča stále o svojej osi. Európa si žije svojím životom ďalej, tak ako aj Rusko, USA, či iné krajiny na svete. Jediná krajina, ktorá týmto konfliktom utrpela a stále trpí je Ukrajina. Niet sa čo diviť, keďže práve Ukrajina stratila svoju jednu z najprosperujúcejších oblastí.
Zatiaľ čo Európa, USA hrajú s Ruskou federáciou diplomatickú vojnu, tak na území Ukrajiny sa bojuje so skutočnými zbraňami. Prečo však ľudia medzi sebou stále bojujú?
Faktory vzniku tejto vojny, resp. týchto bojov, môžu byť rôzne. Cez ekonomické, mocenské, osobné, politické, spoločenské až po tie zarážajúco sebecké.
Nedávno som zachytil v médiách, že na Slovensku boli mladí ľudia z Ukrajiny na tzv. relaxačnom pobyte. Neviem či sa dá oddýchnuť si od vojny, ale to je iná téma. Mňa skôr prekvapilo to, ako jednotlivé média myslím si cielene poukazovali na to, ako sa ukrajinským občanom nechce vrátiť do vlasti. Prečo cielene? Neviem si totiž predstaviť akéhokoľvek človeka, ktorý by sa tešil na vojnu. Na to ako brat zabíja brata.
Kto rozpútal vlastne vojnu na Ukrajine? Kto bol ten prvý človek, ktorý povedal: „Do zbrane!“ Kto je zodpovedný za zabíjanie ľudí na danom území? Separatisti, či skôr ľudia z Ruska, USA, či z Európy? A čo tak ľudia zo Slovenska? A čo tak, keď si za danú vojnu zodpovedný ty alebo ju mám na svedomí ja?
Jeden vtip hovorí o tom, ako sa rozčuľoval jeden generál. Kričí na svojich vojakov: „Kto stlačil ten červený gombík?“ Keď dlho nikto neodpovedá, hovorí si viac menej len tak pre seba: „Do kelu, veď ide len o Veľkonočné ostrovy.“
Teda kto môže za vojnu? Za nepokoje, ktoré vo svete sú? Som presvedčený, že za to môžeme všetci. Aj keď nemáme v rukách zbrane, neboli sme tými, ktorí vyvolali revolúciu, nedali sme ani prvú facku.
Každý z nás však bol niekedy pyšný, namyslený, nahnevaný. Alebo je z nás niekto bez hriechu?
Viem, že to znie dosť alibisticky, ale za každým nepokojom stojí hriech. Hriech jednotlivcov i spoločenstva. Môžeme robiť čokoľvek, ale ak sa nepoučíme z minulosti, ak nebudeme robiť pokánie, nič sa nezmení.
Stále len hľadáme spôsob ako vyjsť z akejkoľvek situácie ako víťazi. Hľadáme si nejaké alibi. Väčšine sa to aj darí. Ale dokedy?
Vytvárame množiny, do ktorých nikoho nepustíme. Nechceme tvoriť žiadne prieniky. Skoro každý chce hrabať len na svojom piesočku. Tí čo sú iní, sú pre väčšinu vadní. Prečo?
Začal som tento článok s poukázaním na Krym. Daná oblasť má vynikajúce podmienky pre život. Zdalo by sa, že mali by tam byť ľudia spokojní. Ale práve to, že sú niektorí šťastní, iným vadí. Prečo je to tak? Zatiaľ mi to žiadny politik, ekonóm, učiteľ, lekár, či hocikto iní, nevysvetlil.
Jedinú uspokojivú odpoveď, prečo je to tak, som našiel v Biblii. A ak budete Bibliu pozorne čítať, môžete v nej nájsť aj čosi o dnešnej dobe. Neveríte?