Teraz už vlastne sedím na posteli, píšem denník uhlíkom, ktorý som našiel vo vrecku svojich nohavíc. Mám čas. Vybavujem si všetko od okamihu, keď som opustil náš stan pri skale. I našu cestu tu do tohto podzemia. Iste. Nezachytil som tu detailne moje pocity, ktoré som zažíval pri zistení, že tu museli byť nejakí, pevne v to verím, inteligentní ľudia. A naozaj, veď ja som vlastne odpadol kdesi na nejakej chodbe, ale v tomto okamihu som kdesi inde. Isto ma tu odniesli James a Peter. Možno im pomáhali aj dievčatá. Ale kde teraz vlastne sú?
Aha už počujem kroky. Ktosi prichádza. Teším sa, že privítam kamarátov. Konečne im môžem poďakovať za to, že sa o mňa postarali. Vidím, ako sa vlní záves. Nadychujem sa. „Ah....“ Kto to je?
Do mojej izbietky vstupuje muž. Odhadom asi 170 m vysoký. Má mierne pretiahnutú tvár, husté čierne vlasy a čierne oči. Na sebe mal dlhú bielu tuniku, podobnú tej, ktorú som párkrát videl na Milanovi. Samého ma prekvapuje, ako som si to všimol. Mám pocit, že muž sa na mňa usmieva. Nič nehovorí len na stolík pokladá nejakú rybu. Bez slova odchádza. . Pristihujem sa pri tom, že až doteraz som prakticky nedýchal a vlastne od kedy bol tu, som na neho civel s otvorenými ústami. Iste bol na mňa komický pohľad. Keďže som dosť hladný, presúvam sa ku stolíku a začínam jesť rybu. Viem ako vyzerá množstvo rýb. Takúto som však ešte nevidel. Keď som zobral do ruky prvé sústo, zacítil som na nej dym. Začínam jesť. Trvá mi to asi desať minút.
Teraz sa chcem postaviť. Zvládam to ťažko, lebo ma bolí noha. Pomaly som vykročil. Odhŕňam záves tento krát ja. Naskytol sa mi zvláštny pohľad. Oproti mne sú malé jaskynky podobné tej mojej. Vychádzam von z môjho „bytíku“. Ocitám sa v chodbe, ktorá je asi dva metre široká. Nado mnou je kupola z ľadu cez ktorú sem presvitajú slnečné lúče. Kráčam ďalej a po každej strane sú podobné miestnosti ako v tej, kde som bol aj ja. Chodba sa začína zatáčať pomaly na pravú stranu. A na ľavej strane som zbadal, že rozstup medzi jednotlivými vchodmi sa stále zväčšuje. Idem už asi desať minút, no nikoho som nestretol. Len počujem nejaký šepot, ktorý však pripisujem jemnému vánku, ktorý tu cítim. Asi po piatich minútach som narazil na otvor v skale kde sú poukladané kamene tak, že začínajú tvoriť schody. Pôjdem teda po nich hore, či sa vrátim do svojho príbytku?
Idem radšej späť. Necítim sa na to, aby som teraz išiel po schodoch. Obraciam sa späť a v tom vidím, ako sa niektoré závesy na dverách pohli. Začínam mať mierne obavy. Zbadám však, že po pravej strane je zvláštna miestnosť. Trošku sa smejem lebo záves je odhrnutý. Vidím tam záchody podobné tým, aké boli kedysi v starovekom Ríme.
Začínam mať strach. Kde som to? No akosi si opakujem vetu: ‘Nerobte iným to, čo nechcete, aby oni robili vám.’ Znie to v mojom srdci upokojujúco. Po chvíli vstupujem do svojho príbytku s odhodlaním zistiť, kam vedú schody. Na svojom stolíku som zbadal pohár s vodou. Počujem z vonku akési zvuky, ale nechcem, či skôr nevládzem ísť zistiť od koho pochádzajú. Napijem sa teda. A začínam znova zapisovať do denníka veci, ktoré sa pred chvíľkou udiali. Neviem ako dlho to trvalo, ale zvuky na chodbe utíchli. Ja si ľahám na posteľ. Cítim sa veľmi ospalý. Môže to byť aj týmto vzduchom, ktorý tu je.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382242/zem-na-antarktide-xvi.html.