V tom som začul, ako niekto vykríkol. Vyšiel som von. Zbadám ako niekto prichádza z chodby odkiaľ tuším som prišiel prvýkrát do podzemia aj ja. Muž. Z každej izbietky vyšlo niekoľko ľudí. Muž kráčal po chodbe. Je to ten muž, s ktorým som sedel v ich sieni. Kráčal cez chodbu pomaly a v rukách niesol lampáš. Okolo neho sa v tom zhŕklo mnoho detí, ktoré vybiehali z jednotlivých izbietok. Som zvedavý, čo sa deje a tak som sa teda vybral za nimi. Muž zapaľuje na tejto chodbe nejaké horiace sviece. No v jednotlivých miestnôstkach domorodci, zhasínajú svoje lampáše. Ja kráčam v tomto sprievode ďalej, vďaka čomu, mám možnosť spoznať celú túto chodbu. Po stranách je niekoľko vchodov. Do niektorých z nich aj muž vošiel. Ja som po chvíli išiel za ním, keďže mi nikto v tom nebránil. Tu som zbadal niekoľko postelí, skriniek a iných vecí, ktoré sú potrebné k bývaniu. Vybavujem si slová, ktoré mi boli povedané, že tu býva niekoľko rodín.
Po istom čase sa vraciam do svojej izbietky. Sadám si na svoju posteľ a píšem do denníka to, čo som zažil. Pridávam aj obrázok, teda skôr nákres podzemia. Kým si to pamätám.
Ako tu tak sedím, prichádzam na to, že musím odísť. Nemôžem tu už byť dlhšie. Som totiž zodpovedný za posádku na našej lodi. Som však unavený. Divné. Som však unavený aj počas tohto svetlého dňa. Prichádzam na to, že možno aj ten muž, chcel ohlásiť príchod noci. Ukladám sa teda na svoju posteľ a usínam.
Niekto prichádza. Je to ten muž, ktorý mi doniesol jedlo aj pred tým. Prináša mi niečo pod zub. Znova sa na mňa usmieva. Chce odísť, no ja ho zastavujem a hovorím mu, že pôjdem preč. Stále sa usmieva, len prikývne a odchádza. Pozbieram si všetky svoje veci z tejto izbietky a vychádzam von. To čo som zbadal, ma dostalo. Celá chodba je plná domorodcov. Všetci sa na mňa usmievajú a zdvíhajú ruku. Ja zdvíham tiež. Prichádzajú ku mne a mlčky mi podávajú ruku. A potom bez slova odchádzajú do svojich príbytkov.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382350/zem-pod-antraktidou-xix.html.
