Ešte raz som sa rozhliadol a idem smerom k tunelu, ktorý vedie späť na povrch zeme. Zapínam baterku. Chytám sa lana upevneného nado mnou a vyťahujem sa pomaly hore. Teraz som sa dostal aj k našim lanám. Keď sa šplhám hore, na každom z lán si spomínam najprv na Jamesa, Heike, Petra a Natalie. Do očí sa mi tisnú slzy. Za pol hodiny vyliezam zo studne. Chcem si ešte raz pozrieť maľby na stenách.
Na stene, na jednej strane, sú usmievaví ľudia, ktorí sedia pri jednom ohnisku. Opekajú si nad ohniskom na dlhých paliciach ryby a navzájom sa kŕmia.Niektoré detaily sú naozaj prepracované. Ten kto tento výtvor urobil si dal záležať na tom, aby bolo vidieť úsmev a šťastie týchto ľudí. Tí, ktorí chcú, sedia pokojne na kameni. Vidno na tomto obraze aj to, ako sa ľudia na seba pozerajú z láskou. Všetci chcú urobiť šťastným toho druhého.
Otáčam sa teraz na druhú stranu. Tam na stene je zobrazený podobný výjav. Aj na nej je obraz. Sú tu však ľudia smutní a vychudnutí. Snažia sa najesť sami. Snažia si dať do úst palicu, na konci ktorej je ryba. Žiadny z nich však nemá také dlhé ruky, ako je drevený prút. Nikto si nemôže ani odpočinúť na kameni. Pretože ich odhadzujú preč. Nedokážu sa na seba ani pozrieť. Keď sa nad týmto obrazom zamýšľam, mám pocit akoby radšej svoje ryby hodili do ohňa, ako by ich mali dať svojmu susedovi.
A teraz, keď som posvietil baterkou hore na strop, vidím dva trojuholníky so spoločným stredom a uprostred je oko. Chce to síce dosť veľkú predstavivosť, ale nečudujem sa. Veď skala rovná nie je. Výška tejto vstupnej miestnosti, tiež nie je zanedbateľná. Vysoká je možno aj 4 metre.
Spomínam na to, ako nad hlavou Heike poletovali netopiere. Ešte raz sa poobzerám okolo seba a odchádzam. Opúšťam jaskyňu.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/382357/zem-na-antarktide-xx.html.