Mať vieru. Aké je to jednoduché, keď naokolo sú takí, ktorí s viery žijú. Avšak je to deprimujúce, keď tí, čo takzvane žijú z viery, sa len priživujú na tom, čo dosiahli iní. Je pravda, že nie každý môže hrať prvé husle. Niekto musí byť i druhý. Pravdaže v súťaži býva prvý, ale i posledný. Vôbec nie je hanbou prehrať. Pred každým zápasom je stav vyrovnaný 0:0. Záleží len od šikovnosti, ak je zápas férový, kto bude víťaz.
Kto môže byť tou autoritou, ktorá určí poradie? Kto rozhoduje o stanovení pravidiel hry? Prečo je také ťažké prijať to, že z niektorej hry vás vopred vylúčia? Akým právom môže byť inému ublížené, hoc aj s nevedomosti?
Pokiaľ sa nedokážeme o nič oprieť, kým máme len akúsi chabú nádej, často bývame zúfalí. Stačí pritom tak málo a budeme aj hory prenášať. Zovrieť do dlane horčičné zrnko.
Ak sa dokážeme pozrieť na jednotlivé okolnosti očami viery, potom aj v tej najnepríjemnejšej situácii môžeme nájsť zrnko lásky. Zmysel toho, prečo sa to deje. Boh vypočuje každú prosbu. Často je Jeho odpoveď nie. Niekedy zasa On šepká
Nájsť avšak správny dôvod, prečo sa veci dejú tak, ako sú, je niekedy nemožné. Vtedy je potrebné, aj keď veľmi ťažké prijímať rany a veriť, že raz vyjde slnko.
Život je na to, aby sme ho žili a nie na to, aby sme ho umelo prerušili. Totiž, tu na zemi v tomto tele si len raz. Nijaký človek nedokáže svoj život na chvíľu ukončiť a potom v ňom pokračovať akoby sa nič nestalo.
Len ľudia si vymýšľajú rôzne situácie, kedy sú pánmi situácie len na oko. V skutočnosti sú zaskočení stále viac. Až sa úplne vytratia zo svojej roly, ktorú zastávajú.
Jednoducho o tom, akí sú ľudia hovorí aj tento vtip: ‚Dve kamarátky ohovárajú tretiu: “Neverila by si, akú mám neporiadnu susedku! “ “Nevrav, ako to vieš?” “Vždy, ak si idem k nej niečo požičať, nikdy to nemá,” dodala suseda.’
Čo teda dodať na záver? Snáď len to, že aj keby to, čo ma čaká, nedopadlo podľa mojich predstáv, tak aj tak to skončí dobre. Verím totiž, že On sa postará.