V piatok v ranných hodinách počúvam kroky za múrmi môjho väzenia. Viem, že sa blíži koniec. Mňa označili za hlavného buriča. Nechápem ani prečo. Chcem predsa len slobodu pre svoj národ. Moji väznitelia však o tejto skutočnosti nechcú nič počuť. Radšej ma zabijú. Zvuk šľapají vo mne len umocňuje presvedčenie, že koniec sa blíži.
V tomto zúfalstve počujem ako množstvo ľudí volá moje meno. Poznávam hlasy predstavených, svojich sudcov, ale i zástancov. Ich hlas sa stále stupňuje. Výkriky môjho mena mi začínajú spôsobovať bolesť.
Nastalo ticho. Dlhé. Mučivé. Nekonečné. Všetko, čo som spáchal, vidím pred sebou. Ale neľutujem to. Vlastne len jednu vec. Dal som sa chytiť. To jediné ma mrzí.
Mrazivé ticho sa stráca. Keď to niekto vysloví, už to tu nie je. "Ticho!" Trvá to len chvíľku. Prichádzajú vojaci. Vyvádzajú ma hore. Márne je moje zdráhanie. Nechápem, čo sa deje. V tom hluku strácam schopnosť počúvať. Pred sebou vidím človeka. Zvláštne. Vyzerá byť spokojný a vyrovnaný. Hoci... Je zjavné, že tento človek v noci nespal. Taktiež, keď sa pozorne pozriem, badám, že tento človek mnoho trpel. Ako keby z diaľky počujem slová: "Ukrižuj! Ukrižuj ho!"
Koniec je teda blízko. Chcem sa ešte aspoň posledný raz vzoprieť a čosi vykríknuť. Ale akoby ma zradil hlas. Obraciam hlavu na muža vedľa mňa. Naše oči sa ešte raz stretli. Poviem vám, ten človek môže byť kráľ. Snáď, keď sa splní to, čo kričia títo ľudia a zomriem na kríži, bude pokračovať v mojej ceste. V jeho očiach som konečne našiel pokoj. Zároveň až teraz si uvedomujem, že nekonám správne. Ale už je neskoro...
"Choď preč! Si voľný! Nepočuješ? Vypadni odtiaľto!" Ktosi do mňa kopol. Prečo ma zrazu posielajú preč? Veď dav ľudí stále kričí: "Ukrižuj, ukrižuj ho!"
Ja využijem možnosť. Opäť utekám. Ale kam?