Každý človek má nejaký svoj sen. Možno nemožný, či skôr ťažko uskutočniteľný. Ján Tleskač, o ktorom sa môžete dočítať v knihe od Jířiho Foglara Záhada hlavolamu, mal tiež svoj sen. Chcel lietať. Hlavní predstavitelia tohoto príbehu Rýchle šípy sa snažili o vysvetlenie jednotlivých záhad. Najmä dosiahnuť nedosiahnuteľné. Ježka v klietke. A Majster M túžil po sláve a kvôli dosiahnutiu svojho cieľa bol schopný obetovať takmer všetko. Prerátal sa však. Napokon totiž stratil svoj život. Zabudol som ešte na jedného človeka, ktorý v danom príbehu hrá nemalú úlohu. Losna. Chlapec, ktorému Rýchle šípy dôverovali a nesklamali sa v ňom.
Prečo to spomínam? Pretože je to príbeh každého z nás. Aj my máme svoje sny. Aj my sa stretávame s nejedným problémom. Aj my sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú podobní Majstrovi M. V našom okolí však je aj množstvo tých, ktorí nám chcú pomôcť. Ja mám šťastie práve na takýchto ľudí.
Každý deň je vhodné začať s Niekým, komu na nás záleží. A aj tento deň takto začína. Potom nasadáme do auta a odchádzame do Vysokých Tatier. Za niekoľko desiatok minút zastavujeme na parkovisku pri Popradskom plese neďaleko zastávky TEŽ. A hoci cieľ cesty je známy, predsa zostáva pre mňa záhadou, či sa aj mne podarí dosiahnuť cieľ. Vyriešenie tohoto hlavolamu mi bude lámať hlavu niekoľko hodín.
Najprv kráčame modrou. Prichádzame k rázcestí. Tam sa rozhodneme vykročiť po žltej na cestu k symbolickému cintorínu.
Na ňom je niekoľko pomníkov. Na každom z nich je tabuľa, na ktorej je napísané meno niekoho, kto vo Vysokých Tatrách zahynul. Tam na skale je aj vrtuľa z lietadla, ktoré havarovalo v Tatrách.
Po žltej značke pokračujeme až k Popradskému plesu. Po zelenej ku Chate na Popradskom plese.
Trochu si oddýchnuť. Občerstviť sa. Pre niekoho možno i neskoré raňajky. A potom opäť ďalej. Po červenej ku rázcestí, kde sa môžeme vybrať modrou. Tu som zbadal krásne muchotrávky. A keďže aj ja som niekedy pre niekoho možno otrav(e)ný, nenechal som si ujsť možnosť si ich odfotiť.
Ideme ďalej. Vykračujeme už po kameňoch, pod ktorými kde-tu preteká vodička. Duchovný otec, ktorý nás sprevádza, nám hovorí vtip o tom, ako mních prechádzal cez vodu. Ako to dokázal? Vedel, kde sú vo vode koly.
My narozdiel od človeka v spomínanom vtipe síce o koloch nevieme, ale sú tu kamene a tie na ceste vidíme. A kráčame po nich. Keďže ideme hore, skaly nám slúžia ako schody. Po niekoľkých minútach však sa rozdelíme s tým, že hore sa počkáme, keďže ja idem pomalšie.
Niekedy sa pridŕžam aj konárov stromov. Mám síce dobrú obuv, ale niekoľkokrát sa mi podarí nešťastne dostúpiť na nohu a mám pocit, že ďalej už nemôžem. Verím však, že ak pôjdem ďalej, určite to bude stáť za to. A naozaj. Už niekoľkokrát som prechádzal ponad vodu, no teraz idem priamo cez ňu.
Po niekoľkých minútach stojím pred dosť strmou skalou, ktorá ma možno najviac donúti vyriešiť záhadu môjho hlavolamu. Začínam si lámať hlavu, či dokážem vybrať svojho ježka z klietky a vyjsť hore. Vedomie toho, že hore ma čakajú priatelia, ma však ženie ďalej. A tak hoci pomaly, no predsa kráčam vpred. Až prichádzam k cieľu.
A hoci si uvedomujem, že ma čaká ešte cesta späť, som presvedčený, že to s týmito ľuďmi zvládnem. Záhada hlavolamu je teda vyriešená.
