Mám už síce kde-tu šediny, no chcem vám povedať čosi, čo sa udialo veľmi dávno. A skúste sa zamyslieť nad tým, čo je v tom, ako to poviem, divné.
Tam, kde sa kamienky lejú a vodička sype, žije zlý Kamienok . Ale... Kamene sa nelejú, ale sypú! Voda je tekutinou. A tá teda tečie! Takže. Tam, kde sa voda liala... Vyššie. No, až tak nie! Tam, kde je plno kvetov. Tak. Tu sa stalo to, o čom vám čosi poviem. Teda nemusím, ak vy nechcete, ale ja chcem. Tak počúvajte.
Poznáte tie lesy pod tou oblohou a lúky posiate kvetmi. Poznáte i Kvetinku? Tú nie. Mám na mysli takú, čo sedí na vetvičke. Malú sovičku, čo zatúžila byť človekom. Veľa nechýbalo a stala by sa ním. I letí Kvetinka do dedinky, kde je mlyn, čo plní želania. Sovička však nevie, že mlyn postavil Kamienok, čo každého zmení síce na to, po čom túži, ale žiaľ nedokáže vdýchnuť do zmenenej postavy dych života. A tak sa stalo, že Kvetinka sa zmenila na ľúbeznú dievčinu. Žiaľ neživú. Naša zakliata sovička , nič nevidí, môže len niekoľko viet po päťdesiatich letách povedať. Ale s kým by aj komunikovala, keď nikoho nevidí. Netuší ani, že vedľa nej stojí kamenný junák, čo kedysi tiež vtáčaťom bol. Belásik sa volá. A tak stoja vedľa seba sochy dve.
A čas plynie. Niekedy až veľmi pomaly. Už i päťdesiat liet minulo. A sochy sú stále ticho. Bez vydania jediného hlásku.
Vtom letí ponad dedinku v údolí ďalšia sovička. Kocka. Vtáčatko je už ustaté. I zlietne nižšie a vidí dvoch ľudí. Čuduje sa. Veď oni sa nehýbu. I sadne si na plece sochy dievčiny. I začuje, ako ktosi šepká: "Aj ja som bola kedysi sovou, ale chcela som byť niekým iným. Netušila som, že to takto skončí." Nato sovička Kocka odpovedala: "Neboj sa! Vždy je to tak, že všetko skončí úžasne. Ak sa nám čosi javí, že to dopadlo zle, znamená to len to, že sa to ešte neskončilo." Nato sa ozve zakliaty junák: "Tak je. Možno existuje ešte možnosť ako nám pomôcť. Musela by si však letieť vysoko k štítom. Pod nimi je pleso. V ňom je vodička. A tá má moc zmeniť nás na živé bytosti."
Sovička Kocka nelení. Zaumienila si, že pomôže obom sochám. Letí okolo mlynu a počuje, ako ktosi na ňu volá: "Nepomáhaj iným. Zaujímaj sa len sama o seba. Ľudia sú sebeckí!." Kocka však nežným hláskom odpovedá: "To, čo vykonáš z lásky, je vždy jedinečné, neopakovateľné a večné." Svojím umom a vhodnými slovami, sova zlého Kamienka možno i zmenila. Lebo po chvíli Kamienok povedal: "Sochy svoju pôvodnú podobu získajú len vtedy, ak sa uskutoční veľká obeta.
Malá sova letí ďalej. Pozdĺž potôčika, potom cez les, vyššie okolo skál. Míňa i vodopád. Až napokon naozaj je v cieli. „Konečne! Tu je teda to pleso,“ poteší sa vtáčatko. „Ale, ako z neho odniesť vodu?“ To nik malej Kocke nepovedal. Je len jediná možnosť. Vletieť do vody a na svojom huňatom telíčku odniesť aspoň máličko vodičky.
A tak teda maličký vtáčik letí kolmo na hladinu tohto jagavého a snáď i liečivého plesa. V okamihu, keď sa dotkne hladiny, ocitá sa na lúke. „Tú lúku poznám. Tam stoja Belásik a Kvetinka!“
V tej chvíli, keď zmizlo vtáčatko pod hladinou, neživým sochám sa zmenil život. Opäť dýchajú. Môžu sa pohybovať. A lietajú. Kvetinka a Belások sa totiž zmenili opäť na sovy. A Kocka? Tá lieta spolu s nimi.
Možno vás zaujíma, čo je so zlým Kamienkom. Poviem vám to teda. Zmenil sa. Chce, aby všetci počuli o odvážnej sove. A tak teda to, čo sa stalo, povedal aj vám. Ja som ten Kamienok. A čo je v tom, ako som to povedal, divné? V tom, čo ste počuli, sa nevyskytuje jedno písmeno. Aké? No to, po akom nasleduje písmeno „ S“.
Môžete si kliknúť i na nasledujúci odkaz:
